Hľadanie zmyslu v krízových životných situáciách ‒ výsledky výskumu

apr 13 2016

Man´s search for maning in critical life situations – the results of an experiment

Abstrakt: V prvej časti štúdie sa zaoberáme tematikou zmyslu. Vedomie zmyslu sa pri prežívaním krízových stavov javí ako nadmieru účinný faktor napomáhajúci ich prekonávaniu.
V druhej časti predkladáme výsledky výskumu zameraného na stratégie uplatňované pri zdolávaní krízových situácií. Predmetom nášho záujmu je tiež vplyv kríz na zmenu hodnotového rebríčka a na osobnostný rozvoj jednotlivca.
Kľúčové slová: Frankl, hodnota, kríza, vôľa, výskum, zmysel.

Abstract: This article deals with the crises multiple aspects – both positive and negative ones – in general, it also analyses the concept of meaning in relation to human needs, motivation and individual value hierarchy.
The research part concentrates on finding out individual sources of power, motivation and the will to go on, in other words, the awareness of inherent meaning which helps to endure critical life circumstances. It also aims to inquire the partecipants attitudes towards meaningfulness of their existence.
Keywords: Frankl, value, crisis, will, research, sense.

Krízové životné situácie

Krízy sú prirodzenou súčasťou ľudského života. Niekedy sa objavia nečakane, inokedy možno ich výskyt s relatívne vysokou pravdepodobnosťou očakávať a predpokladať.
Podľa Vodáčkovej sa v kríze nachádza každý subjekt, ktorého stav sa prejavuje zdanlivo bezdôvodným oslabením regulatívnych mechanizmov, vnímaný ním samotným ako ohrozenie vlastnej existencie. (Vodáčková, 2002: 27-28) Krízu teda možno chápať ako subjektívne ohrozujúcu situáciu s veľkým dynamickým nábojom a potenciálom zmeny. Ťažko by však bez nej bolo možné dosiahnuť životného posunu alebo osobnostného zrenia.

V súvislosti s krízami upozornil francúzsky matematik René Thom (1972) vo svojej teórii katastrof na závažnú skutočnosť, že ľudské uvažovanie sa sústreďuje hlavne na to, čo možno ľahko predpovedať, čo je akýmsi spojitým pokračovaním doterajšieho vývoja. Ak je nejaký jav náhlym vývojovým zlomom nezodpovedajúcim doterajšiemu vývoju udalostí (diskontinuitou), je viac-menej chápaný ako nežiadúci a náhodný. (Vodáčková, 2002: 32) Na druhej strane, len zriedkakedy sa stáva, aby sa v takom krátkom čase ponúkal taký počet možností pre nové usporiadanie ľudského života.

Pokiaľ ide o samotný proces vzniku krízy, väčšina odborníkov sa stotožňuje s tzv. princípom dvojitej kvantifikácie, podľa ktorého na to, aby mohla vzniknúť akákoľvek reakcia organizmu, musí dôjsť k zladeniu momentálnej situácie (vnútorného prostredia) organizmu s vonkajším spúšťačom. „Za vonkajšie urýchľovače (precipítory) označuje fyzik René Thom tri aspekty:

  1. stratu objektu (napr. smrť, rozchod, prerušenie väzby na zdroj pomoci, sklamanie, zradu, zranenie, rozplynutie očakávaného)
  2. zmenu (zdravotného, rodinného, pracovného, atmosferického stavu) a
  3. voľbu medzi dvoma rovnakými kvalitami.“ (Thom, 1972 In: Vodáčková, 2002: 32)

Uvádzaný autor ďalej poukazuje na dva vnútorné precipítory kríz – prvým je nutnosť adaptácie subjektu na svoj vlastný vývoj a zmeny z neho plynúce. Druhým je jav, ktorý Thom nazýva náhradné opatrenie. Znamená to, že za nepriaznivých životných okolností realizuje organizmus v záujme plynulého vývoja akúsi „výluku“ ‒ provizórne opatrenie s obmedzenou časovou platnosťou a účinnosťou. Zvyčajne je ním niečo, čo fyzickú alebo psychickú bolesť utlmuje a odpútava od vzniknutej situácie vedomú pozornosť. Erikson pre podobné situácie používa termín psychosociálne moratórium. Thom vo svojej teórii katastrof ďalej vysvetľuje, že ak sa nachádzame v biforkačnom bode, teda na mieste, kde sa náš vývoj akoby rozdvojuje, môžeme sa ocitnúť v niekoľkých kvalitatívne odlišných stavoch.

Z uvedeného okrem iného vyplýva, že krízový (psychologický, sociálny) pracovník by mal byť istým spôsobom odborníkom na teóriu katastrof, mal by poznať najčastejšie typy krízových situácií, dokázať vidieť pozadie vzniknutej situácie, a takisto byť schopný predpokladať jej vývoj zohľadniac aj skryté premenné. Krízový pracovník má tiež funkciu toho, kto vnáša štruktúru a oporu, a kto môže situáciu sprehľadniť.

Krízový pracovník by mal byť schopný posilniť klientovu kompetenciu natoľko, aby sa v riešení vzniknutej krízovej situácie angažoval čo možno najviac vlastným úsilím. Pokiaľ dokážeme človeka podobným prechodom a zmenami s ním spojenými efektívne sprevádzať, môžeme sa takmer s istotou spoľahnúť, že nový stav odhalí klientovi novú spokojnosť a nový zmysel. Nesmieme pritom zabúdať, že človek v kríze prichádza celý – so svojou psychikou, telom, vzťahmi a spoločenským ukotvením, a preto by aj pomoc kompetentných krízových pracovníkov mala zaujímať celý bio-psycho-sociálno-duchovný priestor.

Zmysel ako účinný psychoterapeutický faktor

Tematika zmyslu sa obzvlášť výrazne vynára v hraničných situáciách, ktorými môžu byť nielen vážne osudové rany ako choroba či smrť, ale aj voľba povolania, partnerské krízy, drastické zásahy do kvality životného prostredia, či typicky sociálno-patologické témy ako nezamestnanosť, bezdomovectvo, drogové závislosti, starostlivosť o seniorov alebo ťažko zdravotne postihnutých.

Otázky zmyslu však v súčasnej spoločnosti, charakterizovanej epizodickosťou a fragmentárnosťou žitia, vyvstávajú s nečakanou naliehavosťou aj v súvislosti s konzumným životným štýlom, a teda v situáciách relatívneho blahobytu, presýtenosti a nudy. Pocity nezmyselnosti a beznádeje, či priam pohŕdania životom oslabujú u mnohých jedincov zábrany k sebapoškodzovaniu, alebo na druhej strane vedú k honbe za extrémnymi, či „slastnými“ zážitkami dráždiacimi nervovú sústavu, prostredníctvom ktorých sa pokúšajú vytesniť pocity vnútornej prázdnoty, osamelosti a bolesti z bytia postrádajúceho zmysel.

„V súvislosti so zmyslom života vyjadruje termín „zmysel“ pochopenie, poznanie a interpretáciu životných udalostí a aj života samotného v zmysluplnom kontexte. Druhý význam sa týka dôležitosti a záväznosti. Používa sa ako vyjadrenie relevantnosti, signifikácie a účelu. Vo vzťahu ku zmyslu života vyjadruje prítomnosť relevantných a významných cieľov či hodnôt v živote človeka. [...] týka sa odpovedí na existenciálne otázky ako ‚Čo je cieľom môjho života‘, ‚Má môj život zmysel?‘ ‚Čo je v mojom živote hodnotné?‘.“ (Tavel, 2004: 110)

My termín zmysel, obsiahnutý v názve príspevku, chápeme predovšetkým v jeho rozšírenom význame ‒ ako zdroj sily použiteľný, aktivovateľný pri prekonávaní náročných životných okolností.
V Maslowovej klasifikácii je potreba zmyslu zaraďovaná medzi vyššie, druhotné potreby – takzvané metapotreby. Podľa viacerých autorov sa u Maslowa zmysel (života) rozširuje na osobný svetonázor ‒ je to potreba, ktorá musí byť naplnená, aby človek fungoval zdravo.
Podľa Frankla človek nemusí zmyslu za určitých okolností rozumieť. Vtedy sa ho snaží iba odhadnúť. Každá situácia má iba jeden správny výklad a jednotlivec sa musí rozhodnúť podľa svojho najlepšieho vedomia. „Orgánom“ zmyslu je u neho svedomie a možno ho tiež definovať ako schopnosť odhaliť jedinečný a neopakovateľný zmysel ukrytý v každej situácii – je to schopnosť vnímať zmyslové obsahy v konkrétnych životných udalostiach. (Tavel, 2004: 46) Vôľa k zmyslu je u človeka motivovaná napätím medzi realitou a ideálom. Je akousi motiváciou sebauskutočňovania – v miere, v akej človek napĺňa zmysel, uskutočňuje seba samého. Rozpor a primerané napätie medzi tým, čím človek je a tým, čím by sa mohol stať sú nevyhnutné pre duševné zdravie, pretože ľudia potrebujú istý druh napätia, ktorý ich trvalo orientuje ku konkrétnym hodnotám s cieľom uskutočniť ich, a ku zmyslu existencie, ktorý má byť naplnený. Napätie medzi subjektom a objektom zdravie neoslabuje, ale naopak posilňuje. (Tavel, 2004: 58)
Viktor Frankl bol tiež presvedčený, že zmysel musí byť u každého jedinca nájdený individuálne. Jedinečnosť osoby a situácie tak vytvára jedinečnú ľudskú úlohu. Na jeho vytváraní sa zvyčajne podieľajú viaceré faktory: makroštruktúra ‒ celkové kultúrne, etnické a socio-demografické pozadie určujúce hodnotový systém jedinca a mikroštruktúra ‒ oblasť konkrétneho života jednotlivca zahŕňajúca jeho vzťahy, skúsenosti, osobité charakteristiky, či subjektovú aktivitu. (Tavel, 2004: 44) Tento názor viedol neskôr viacerých autorov k pokusu kategorizovať zdroje vytvárania zmyslu do skupín. Lukasová vo svojom výskume zistila deväť obsahových kategórií zmyslu života: vlastné blaho, sebarealizácia, rodina, zamestnanie, spoločnosť, záujmy, zážitky, služba nejakému presvedčeniu a vitálne potreby. (Ibidem.)

Priebeh a výsledky výskumu

Metodologickým východiskom uplatneným v našom výskume bola teória a prax logoterapie. Opodstatnením tejto voľby je fakt, že logoterapia je nedeterministická psychológia, čo znamená, že odmieta presvedčenie o nemeniteľnosti ľudského osudu v zmysle biologickej, sociálnej, kultúrnej, psychologickej, či osobnostnej podmienenosti. Je psychoterapeutickým smerom, ktorý si kladie za cieľ vypátrať, do akej miery možno mobilizovať „duchovné“ (morálne, mravné, svetonázorové a podobne) sily v človeku na odstránenie frustrácií, nápravu psychických porúch a zmiernenie psychického a telesného utrpenia.

Výberový súbor nášho výskumu tvorilo 194 respondentov získaných kombinovanou metódou zámerného výberu a samovýberu (snow ball technique). Faktor zámerného výberu bol uplatnený v kritériu veku a vzdelania ‒ v konkrétnych počtoch išlo o 110 žien a 84 mužov s ukončeným vysokoškolským vzdelaním vo vekovej škále 25-71 rokov. Prevažná väčšina respondentov pochádzala z vekovej kategórie 30-55 rokov, čo v konkrétnych počtoch predstavovalo 139 osôb zodpovedajúcich 72 % opýtaných. Z hľadiska kritéria rodinného (respektíve partnerského) stavu tvorilo výskumný súbor: 34 % samostatne žijúcich osôb (z toho 21% rozvedených), 39 % respondentov žijúcich v manželskom zväzku, 18 % osôb žijúcich v spoločnej domácnosti s partnerom a zvyšných 9% opýtaných predstavovali ovdovené osoby. Vzhľadom na citlivosť témy výskumu, ktorou boli krízové životné situácie a ich konkrétne dopady na životy respondentov, bolo obzvlášť dôležité zabezpečiť anonymitu probandov. Na základe odborných konzultácií sme sa napokon rozhodli použiť elektronické dotazníky obsahujúce poväčšine otvorené otázky. Tie boli následne odosielané na internetovú adresu vytvorenú výhradne pre účely tohto výskumu.

Stanovenie minimálnej vekovej hranice (25 rokov) súviselo so skutočnosťou, že uvedené obdobie poväčšine zodpovedá životnej fáze dosiahnutej po absolvovaní viacerých druhov životných výziev. (dospievanie, vytváranie partnerstiev, orientácia na trhu práce a podobne), a teda bolo možné predpokladať jeho motivované rozhodovanie a zaujímanie postojov voči prežívaným (diskomfortným) udalostiam. Kritérium vysokoškolského vzdelania zasa spontánne vyplynulo z výsledkov predvýskumu, keď respondenti neboli dostatočne schopní uvedomelej reflexie minulých životných udalostí.

Z odpovedí respondentov na prvú otázku ‒ Akým druhom kríz, respektíve výrazne problematických situácií ste v živote museli doteraz čeliť? ‒ vyplynulo, že najčastejšie sa vyskytujúce druhy kríz boli vyvolané: 1. ukončením partnerstva (rozvod alebo rozchod), 2. úmrtím blízkej osoby (príbuzný, priateľ, vychovávateľ), 3. vlastným ochorením, 4. partnerským konfliktom (týkajúcim sa hlavne komunikačných bariér, ale aj uvedomenia si odlišných hodnôt partnerov ‒ táto kategória sa v našom výskume vzťahuje na typ partnerstva, ktoré ukončené nebolo). Piatym najčastejšie sa vyskytujúcim spúšťačom kríz boli nezhody v rodine (odmietanie dieťaťa rodičom, citový chlad v rodinných vzťahoch, verbálne konflikty, súrodenecké alebo všeobecne príbuzenské rozpory) a na 6. mieste sa objavila existenciálna a duchovná kríza. Z celkového počtu 15 nami zistených a uvádzaných kategórií krízových stavov, zaujíma tak kríza bezprostredne súvisiaca s problematikou zmyslu života popredné miesto a závažnú dôležitosť. (7. ochorenie blízkych osôb, 8. nezamestnanosť, 9. konflikty na pracovisku, 10. strata hodnôt, ďalej: kríza identiy, osamelosť, závislosti.) Podľa Lukasovej súvisí existenciálne zúfalstvo najčastejšie s absolutizáciou nejakej relatívnej hodnoty, hoci aj významnej, ktorú človek pokladá za jedinú možnosť naplnenia (zmyslu) svojho života. (Lukasová, 2009: 223) (Napríklad, ak niekto pociťuje partnerský vzťah ako nevyhnutnú potrebu a prioritu, pričom zanedbáva iné možnosti ako zmysluplne utvárať svoj život, bude ho bez partnera prežívať ako nenaplnený a nezmyselný.)

Z odpovedí probandov na druhú otázku ‒ Kto alebo čo Vám v minulosti pomáhalo prekonávať/ zvládať krízové životné situácie? ‒ vyplynulo, že najefektívnejšími zdrojmi prekonávania krízových situácií v minulosti boli: 1. príbuzní a 2. priatelia. Treťou uvádzanou kategóriou (3. sám/sama) boli vlastné sily – schopnosti, vedomosti a zručnosti. Viera a duchovno sa objavili na 4. mieste, potreba ďalšieho vzdelávania a čerpanie informácií z kníh na 5. mieste. Na 6. pozícii sa vyskytli činnosti vedúce k vedomému odkloneniu pozornosti klienta od vzniknutého problému ( tzv. distrakčné aktivity) – vyjadrené vlastnými slovami účastníkov výskumu ako: „Robiť čokoľvek, len na to nemyslieť.“ „Vymyslela som si veľa najrôznejších aktivít.“ a podobne. Medzi prvými desiatimi najvyužívanejšími zdrojmi (čerpania sily) v minulosti sa u účastníkov nášho výskumu ešte objavili: 7. partner, 8. vyhľadanie odbornej pomoci, 9. umenie (chápané ako zážitková aktivita) a 10. drogy (vrátane alkoholu a cigariet). Na ďalších pomyselných priečkach sa umiestnili: presvedčenie, že čas všetko vylieči, zameranie na prácu, šport, nadhľad, zábava, spánok a vedomie zodpovednosti za iných (deti, blízke osoby). Vedomie zodpovednosti bolo súčasne označené za najvýznamnejší vnútorný faktor ‒ osobnú motiváciu na prekonanie krízy. Na 2. mieste bola viera v lepšiu budúcnosť, na 3. presvedčenie o zmysle udalostí, na 4. náboženská viera a na 5. pozícii vedomie cieľa, ktorý bolo žiaduce dosiahnuť.

Ďalšia výskumná otázka sa týkala vlastností, schopností, zručností alebo vedomostí, ktoré respondentom pomáhajú prekonávať zložité životné situácie v súčasnosti. Z našich zistení vyplynulo, že najúčinnejšími zdrojmi využívanými respondentmi dnes sú: 1. trpezlivosť/ vytrvalosť, 2. nadhľad – racionálne posúdenie situácie spolu s analýzou aktuálnych možností 3. vnútorná sila/ odolnosť, 4. náboženská viera, 5. optimizmus a pozitívne myslenie, 6. rozvaha, 7. zodpovednosť, 8. potreba pomáhať iným, 9. vedomie cieľa a 10. skúsenosti z minulosti.

Žiadna z odpovedí na otázku, či krízové situácie respondentov niečomu naučili, či ich prekonaním získali nejaké významné poznanie, schopnosti alebo vlastnosti nebola negatívna. Všetci súhlasne potvrdili prínos kríz v ich osobnom živote. Výpovede účastníkov prieskumu sa odlišovali len po obsahovej stránke. Novonadobudnutými pozitívnymi vlastnosťami a schopnosťami boli najmä: ohľaduplnosť – úcta voči ostatným, reálne zhodnotenie situácie a racionálna analýza vzniknutých možností, citový odstup od neželaných okolností, empatia – schopnosť pochopiť prežívanie iných, vnútorná odolnosť, tolerancia a vytrvalosť. V prípade tzv. „negatívnych ziskov“ išlo predovšetkým o stratu ilúzií, stratu ideálov, nedôveru voči iným osobám a osvojený cynizmus.

Uskutočnenú zmenu postojov (v oblasti základných životných otázok) v dôsledku životných kríz hodnotilo ako pozitívum 60% opýtaných a ako negatívum 34,4% respondentov. (Ovplyvnili prekonané krízy Vaše neskoršie postoje/ názory na ľudský život, na ostatných ľudí alebo na Vás samých? )

Zmenu hodnotového rebríčka v dôsledku kríz deklarovalo v našom výskume približne 64% respondentov, a ako nezmenené vnímalo najdôležitejšie hodnoty približne 25% opýtaných.

Na otázku týkajúcu sa zmysluplnosti ľudského života ‒ Má podľa Vás ľudský život nejaký (konkrétny) zmysel? ‒ odpovedali naši respondenti nasledovne: ľudský život vnímalo ako zmysluplný takmer 76% respondentov a ako nezmyselný len 19% opýtaných. Väčšinová vzorka medzi možnosťami jeho naplnenia uviedla: realizáciu osobnostného potenciálu, žitie pre iných, uskutočnenie určitého poslania, prežívanie lásky, vytvorenie nejakej hodnoty, či pomoc ostatným. Druhá skupina sa k životu vzťahovala predovšetkým ako k biologickej danosti, alebo ho vnímala ako „utrpenie postrádajúce zmysel“.

Podľa Frankla patria medzi charakteristiky človeka s absenciou zmyslu: fatalistický postoj (je nemožné konať a vziať život do vlastných rúk, pretože osud je nadmieru silný – či už vo forme pudov, vlôh, alebo prostredia), provizórne bytie (viera, že to hlavné v živote ešte len príde, dovtedy človek žije provizórne), kolektivistické myslenie (strach z osobnej zodpovednosti, keď sa človek snaží „splynúť s davom“ a primárne uplatňuje vzorce kolektívneho myslenia), fanatizmus (neuznávanie platnosti iného spôsobu myslenia ako vlastného, neuznávanie názorov iných osôb, súčasne frekventované podliehanie verejnej mienke a uplatňovanie pravidla účel svätí prostriedky. (Tavel, 2004: 131)

Podľa viacerých súčasných psychologických výskumov sa pri absencii úlohy, ktorú má človek v živote vykonať, výrazne zvyšuje pravdepodobnosť jeho ochorenia alebo úmrtia. Naopak, vedomie cieľa udržiava človeka v duševnom a telesnom zdraví, chráni ho pred chorobami a smrťou (napríklad senior trpiaci pocitom zbytočnosti a nezmyselnosti života). Našich respondentov sme sa preto opýtali: Myslíte si, že každý človek (Vy) má v živote nejaké poslanie/ úlohu? Viac než 70% opýtaných bolo presvedčených o životnom poslaní alebo úlohe. Polovica zvyšnej časti respondentov si nemyslí, že má v živote nejaké poslanie alebo úlohu a ostatná časť (11,7%) nemá v tejto oblasti vyhranený názor.

Podľa logoterapie spočíva podstata ľudskej existencie v sebatranscendencii – sebapresahu. Človek je bytosťou neustále smerujúcou k tomu, aby dávala svoje telesné a duševné funkcie do služieb určitej úlohe, ktorá potom jeho život a konanie urobí zmysluplnými. Potrebuje zmysel, kvôli ktorému sám seba prekračuje. Preto sme sa na záver našich respondentov opýtali: Máte potrebu byť spoločensky, komunitne alebo inak užitočný/á? Takmer 82% participantov nášho výskumu odpovedalo na položenú otázku kladne.

Záver

Zo súhrnu zistených výskumných faktov vyplýva najmä skutočnosť, že veľká väčšina dospelej vysokoškolsky vzdelanej populácie sa otázkou zmyslu vedome zaoberá. Deje sa tak predovšetkým v súvislosti s kritickými životnými okolnosťami prinášajúcimi zmeny v postojoch voči základným fenoménom ľudského bytia a vo vnímaní hodnôt. Ako najúčinnejšie novovytvorené či v kríze rozpoznané osobné stratégie boli indikované: vedomie (uvedomenie si dostupnosti) zdrojov, nadhľad a citový odstup od vzniknutej situácie (sebadištanc), presmerovanie pozornosti na iné osoby alebo veci – sebapresah, vedomie zodpovednosti (za iné osoby), zmena postoja, orientácia na budúcnosť, viera v transcendentno (Boh, iné duchovné princípy), viera v zmysel prežívaného utrpenia, a optimizmus – uplatňovanie vzorcov pozitívneho myslenia.

Každá situácia v živote človeka je výzvou a každý problém predpokladá nejaké riešenie. Na životné otázky môže človek odpovedať jedine tým, že odpovedá na svoje každodenné bytie. Napĺňať zmysel prítomného okamihu (v intenciách logoterapie) znamená, že človek vyššie ciele a hodnoty prináša do súzvuku s konkrétnymi okolnosťami, v ktorých sa ocitá.

Autor: Mgr. Pavol Štubňa, PhD.

Zoznam bibliografických odkazov

FRANKL, Viktor Emil. 2006. Vůle ke smyslu. Brno : Cesta, 2006. 212 s. ISBN 80-7295-084-3.
KOLLÁRIK, Teodor. – SOLLÁROVÁ, Eva. 2004. Metódy sociálnopsychologickej praxe. Bratislava : Ikar, 2004. 264 s. ISBN 80-551-0765-3.
KŘIVOHLAVÝ, Jaro. 1994. Mít pro co žít. 1. vyd. Praha : Návrat domu, 1994. 94 s. ISBN 80-85495-33-3.
LUKASOVÁ Elisabeth. 2006. I tvoje utrpení má smysl. Logoterapeutická útěcha v krizi. Brno : Cesta, 2006. 191 s. ISBN 80-85319-79-9.
LUKASOVÁ, Elisabeth. 2009. Základy logoterapie. Bratislava : LÚČ, 2009. 276 s. ISBN 987-80-7114-704-6.
TAVEL, Peter. 2004. Zmysel života podľa V.E. Frankla. Bratislava : IRIS, 2004. 271 s. ISBN 80-89018-81-5.
THOM, René. 1972. Stabilité structurelle et morphogenèse. In: Vodáčková, Daniela. 2002. Krizová intervence. Praha : Portál, 2002, s. 60-61. ISBN 978-80-262-0212-7.
VODÁČKOVÁ, Daniela. 2002. Krizová intervence. Praha: Portál, 2002. ISBN 978-80-262-0212-7.