The Initial Interview in Psychodynamic Psychotherapy: The Beginning of Therapeutic Collaboration

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá významom úvodného interview v psychodynamickej psychoterapii ako špecifickej fázy začiatku terapeutickej spolupráce. Poukazuje na jeho diagnostickú aj vzťahovú funkciu a úlohu prvého kontaktu pri formovaní terapeutickej aliancie. Text opisuje preterapeutické obdobie, prvé stretnutie, zber anamnestických údajov a význam empatie pri nadväzovaní spolupráce, ako aj reakcie pacienta na rámec liečby a riziko predčasného ukončenia terapie. Vychádzajúc z psychodynamickej teórie a súčasných procesových výskumov je úvodné interview chápané nielen ako diagnostické vyšetrenie, ale ako začiatok liečebného procesu, ktorý ovplyvňuje ďalší priebeh liečby a ochotu pacienta pokračovať v terapii. Na záver sú formulované odporúčania pre klinickú prax.
Kľúčové slová: úvodné interview, psychodynamická psychoterapia, terapeutická aliancia, anamnéza, terapeutický vzťah

Abstract: The paper examines the significance of the initial interview in psychodynamic psychotherapy as a specific phase at the beginning of therapeutic collaboration. It highlights both its diagnostic and relational functions and the role of first contact in the formation of the therapeutic alliance. The text describes the pre-therapeutic period, the first session, the collection of anamnestic data, and the importance of empathy in establishing cooperation, as well as patients’ reactions to the treatment frame and the risk of premature termination of therapy. Drawing on psychodynamic theory and recent process research, the initial interview is understood not only as an assessment but as the beginning of the therapeutic process influencing the further course of treatment and the patient’s willingness to continue therapy. Practical recommendations for clinical practice are provided.
Keywords: initial interview, psychodynamic psychotherapy, therapeutic alliance, anamnesis, therapeutic relationship

Napriek tomu, že úvodné interview nepatrí medzi často samostatne spracované témy, má svoje špecifiká a odlišuje sa od ďalších psychoterapeutických stretnutí. Vzhľadom na množstvo a komplexnosť faktorov vstupujúcich do terapeutickej práce býva pre začínajúcich terapeutov náročné sa v nich zorientovať a využiť vstupné údaje pre ďalší priebeh liečby. Príspevok sa zameriava na obdobie začiatku terapie a uzatvárania terapeutického kontraktu a na jeho okolnosti, ktoré predstavujú východisko pre terapeutickú prácu podobne, ako vzťahové prostredie predstavuje východisko pre vývin jednotlivca.

V minulosti sa objavili snahy skúmať využívanie psychoterapeutických techník, avšak podľa Řiháčka a Roubala (2019) ide o relatívne málo preskúmanú oblasť. Do terapeutického procesu vstupuje viacero faktorov ovplyvňujúcich spoluprácu terapeuta a pacienta. Mintz, Luborsky a Auerbach (1971) v štúdii zameranej na psychoanalytickú psychoterapiu popisujú tri determinanty metódy: optimálny empatický vzťah, direktívny mód a interpretatívny mód.

V súčasnosti sa pozornosť obracia aj k neuroevolučnému pôvodu emócií a potrieb, keďže zmenu nie je vždy možné dosiahnuť iba kognitívne orientovanými technikami, napríklad interpretáciou. Identifikovaním systémov ovplyvnených ranými skúsenosťami možno lepšie porozumieť pacientovmu prežívaniu. Panksepp a Biven (2021) prepájajú psychoterapiu s neurovedami prostredníctvom motivačno-emočných systémov (vyhľadávanie, slasť, starostlivosť, zlosť, strach, panika a hra), čím prispievajú k hlbšiemu porozumeniu afektívnych procesov.

Psychoanalytická liečba nedisponuje jednotnými postupmi v prístupe k pacientovi. Je potrebné zohľadniť úroveň organizácie osobnosti, životnú históriu a štruktúru osobnosti pacienta. McWilliams (2015) poukazuje na potrebu prispôsobovať prístup individuálnemu fungovaniu pacienta — napríklad venovať väčšiu pozornosť hraniciam alebo emóciám podľa charakteru jeho ťažkostí. V poslednom období pribúda pacientov s hraničnou organizáciou osobnosti, čomu sa venujú Fonagy a spolupracovníci (Bateman & Fonagy, 2004; Fonagy & Target, 1996), ktorí rozvíjajú liečebné prístupy zamerané na mentalizáciu vychádzajúce z psychodynamických smerov. Pre pocit pochopenia je preto dôležité porozumieť individuálnemu spôsobu myslenia pacienta.

Na prvých sedeniach terapeut získava objektívne aj subjektívne informácie. Prvé stretnutie býva sprevádzané očakávaním, zvedavosťou aj neistotou na oboch stranách a patrí k náročným častiam terapeutickej práce. Vyžaduje najmä:

• porozumenie situácii pacienta,
• odhad vhodnosti pacienta pre psychoanalytickú psychoterapiu,
• zdržanlivosť v prejavovaní vlastných emócií,
• flexibilitu a citlivé reagovanie na pacienta.

V úvodnej fáze liečby sa terapeutická aliancia ešte len formuje a jej budúcnosť závisí aj od aktuálnej motivácie pacienta pokračovať v spolupráci. Psychoterapia je dobrovoľný proces a nemusí sa vždy podariť vytvoriť pracovný vzťah; aj drobné interakčné nezhody môžu viesť k ukončeniu liečby, zároveň však poskytujú dôležitý diagnostický materiál (Eubanks-Carter et al., 2024).

Preterapeutické obdobie

Ak hovoríme o začiatku terapie, nemožno vynechať skutočnosť, že si pacient už pri dohadovaní termínu vytvára o terapeutovi určitú vedomú či nevedomú predstavu. Informácie o tom, odkiaľ sa o terapeutovi dozvedel, na koho odporúčanie prichádza a s akou motiváciou vstupuje do liečby, majú dopad na ďalšiu spoluprácu pacienta a terapeuta. Dôležitým aspektom je aj interval medzi objednaním sa a prvým stretnutím — pri dlhšom časovom odstupe časť záujemcov nedorazí a u prichádzajúcich sa môže objaviť sklamanie alebo nevedomý odpor (Klimpl, 2005).
Prvé reakcie pacienta voči terapeutovi zároveň predstavujú začiatok formovania terapeutickej aliancie, pričom subjektívne prežívanie kontaktu už v úvodných stretnutiach významne súvisí s hodnotením kvality sedenia a ďalšou spoluprácou (Stefana et al., 2024).

Rovnako ako pacient, aj terapeut vníma preterapeutické obdobie. Spôsob, akým sa pacient hlási, či sa objednáva sám, jeho štýl komunikácie, miera formálnosti, otázky alebo reakcie na ponúknuté termíny poskytujú prvé informácie o jeho vzťahovom fungovaní. Na ich základe sa začína formovať predbežná predstava o pacientovi, ktorá sa následne upravuje počas ďalších stretnutí.

Kontakt pred prvým sedením zároveň vytvára priestor pre vnútornú prípravu terapeuta na príchod nového pacienta. Klinická skúsenosť ukazuje, že ak terapeut nemá dostatok priestoru na psychické naladenie, môže sa to prejaviť v jemných komunikačných signáloch, na ktoré pacient reaguje zníženou mierou angažovanosti alebo skorým ukončením spolupráce. Výskumy zároveň poukazujú na to, že pacienti s vyššou vzťahovou citlivosťou a záťažou z raných skúseností reagujú na kvalitu interpersonálneho naladenia výraznejšie (Nowak et al., 2024).

Odchod pacientov z terapie býva aj dôsledkom ich vzťahovej dynamiky. Fenoménom úteku z liečby sa zaoberala McWilliams (2015), ktorá popísala typy ľudí s touto tendenciou. Pri úvodnom stretnutí je preto vhodné mať na mysli udržanie vystrašeného pacienta v terapii. Citová väzba s terapeutom môže pôsobiť odstrašujúco napríklad u ľudí, ktorí majú skúsenosť nespoľahlivej alebo zraňujúcej blízkosti — v momente, keď terapeutova vrelosť aktivuje potrebu závislosti, môže sa objaviť úzkosť a tendencia vzťah prerušiť.

Ľudia brániaci sa závislosti môžu mať zároveň problém pri vytváraní citovej väzby s terapeutom a popretie potreby starostlivosti, ktoré je naviazané na ich sebaúctu, môžu riešiť skorým ukončením terapie. Útek z liečby následne racionálne odôvodnia, pretože uznanie emočnej dôležitosti druhej osoby býva sprevádzané pocitom hanby. Rané vzťahové skúsenosti pritom ovplyvňujú schopnosť regulovať blízkosť a spoluprácu v terapii aj rýchlosť terapeutického zlepšenia (Nowak et al., 2024). Kolísanie motivácie alebo tendencia prerušiť kontakt môže predstavovať prvé náznaky vzťahovej ruptúry. Spôsob, akým je táto situácia terapeuticky uchopená, má význam pre ďalší vývoj spolupráce (Eubanks-Carter et al., 2024).

Vstupné interview

Potreba nestratiť sa počas prvého stretnutia s pacientom a zároveň zachytiť dynamické súvislosti jeho problémov viedla k vzniku diagnostických schém vychádzajúcich zo psychoanalýzy. Úvodné interview môže prebiehať rôznymi spôsobmi a terapeut si vyberá ten, ktorý považuje za účinný a je s ním stotožnený. Autori Holub a Telerovský (2012) uvádzajú napríklad Deutschovu asociatívnu anamnézu, Sullivanov štruktúrovaný rozhovor „zúčastneného pozorovateľa“, identifikáciu pacientovej motivácie k liečbe podľa Gilla, Newmana a Redlicha alebo diagnostický rozhovor Bálinta skúmajúci interpersonálny vzťah a význam prenosu. Možné je aj posudzovanie úrovne osobnostnej organizácie prostredníctvom štrukturálneho interview podľa Kernberga. Argelander (1998) upriamuje pozornosť na scénický aspekt prvého rozhovoru.

Vstupné interview sa môže podobať exploračno–medicínskemu modelu sumarizujúcemu získané informácie a pripomína psychiatrické vyšetrenie, kde pacient odpovedá na otázky terapeuta. Na opačnom póle je model vzťahovo–dynamický, v ktorom terapeut sleduje aj scénické situácie a venuje pozornosť pacientovým nevedomým reakciám (Telerovský & Holub, 2012). Najčastejšie prvé stretnutie prebieha ako pološtruktúrovaný rozhovor, teda kombinácia týchto prístupov.

Pri terapeutickej práci je dôležitý cit terapeuta, prostredníctvom ktorého dokáže empaticky reagovať na pacienta, sprostredkovať terapeutický rámec a zaviesť kultúru spolupráce tak, aby jej pacient porozumel a bol schopný ju prijať. Ide o náročnú úlohu nielen pre terapeuta, ale aj pre pacienta, ktorý sa stretáva s množstvom nových informácií a často prichádza v emočnom rozpoložení so zníženou schopnosťou sústredenia, najmä ak ide o jeho prvú skúsenosť s terapiou.

Z hľadiska Bowlbyho teórie vzťahovej väzby (Bowlby, 2023) predstavuje terapeutický rámec a pravidelnosť stretnutí bezpečnú základňu. Od terapeuta sa vyžaduje stálosť, dostupnosť, schopnosť adekvátne reagovať na pacientove signály a rešpekt voči potrebe autonómie, čo môže viesť ku korektívnej emočnej skúsenosti. Význam kvality vzťahu potvrdzujú aj novšie výskumy, podľa ktorých rané vzťahové skúsenosti ovplyvňujú schopnosť spolupracovať v terapii a tempo terapeutického zlepšovania (Nowak et al., 2024), pričom metaanalýzy dlhodobo poukazujú na význam vzťahových faktorov v účinnosti psychoterapie (Hašto & Bieščad, 2006).

Psychoanalytická psychoterapia nie je súbor techník rovnakých pre každého jednotlivca a nie je vhodná pre každého záujemcu o liečbu. Pri práci s pacientom je potrebné zohľadniť jeho individuálne potreby, definovať konflikt alebo deficit, s ktorým prichádza, a zhodnotiť jeho kapacitu introspekcie a vhľadu. Tieto ukazovatele následne ovplyvňujú spôsob intervencií tak, aby boli pre pacienta únosné. Ako uvádza McWilliams (2015), je nevyhnutné uvedomiť si rozdiely v hĺbke a rozsahu osobnostných problémov, stanoviť realistické očakávania a prispôsobiť tomu terapeutický prístup.

V klinickej praxi sa môže stať, že pacient vstupuje do liečby s ambivalentným postojom k blízkosti a k pravidlám spolupráce. Ťažkosti s dodržaním rámca potom nemusia predstavovať iba organizačný problém, ale aj prejav vzťahovej dynamiky, napríklad citlivosti na odmietnutie alebo očakávania neprijatia. Reakcie pacienta na podmienky liečby tak poskytujú informácie o jeho vnútornom prežívaní a môžu viesť aj k predčasnému ukončeniu spolupráce. Výskumy zároveň ukazujú, že pacienti s vyššou vývinovou záťažou reagujú na vzťahové podmienky liečby citlivejšie (Nowak et al., 2024).

Anamnéza

Pre lepšie porozumenie hĺbke ťažkostí pacienta, určenie predbežnej diagnózy a oboznámenie sa s realitou, v ktorej žije, je potrebné získať anamnestické údaje. Väčšina pacientov je spočiatku schopná pomerne priamo odpovedať aj na intímne otázky týkajúce sa napríklad sexuality alebo požívania alkoholu, keďže terapeut je v úvode vnímaný ako cudzia osoba. S rozvinutím prenosových procesov sa odpovedanie môže stať náročnejším - pacient môže voči terapeutovi prežívať strach, hanbu, zamilovanosť alebo ďalšie pocity vychádzajúce z jeho vzťahov s blízkymi osobami. To zároveň potvrdzuje fungovanie prenosu a skutočnosť, že vnímanie terapeuta pacientom nie je úplne realistické (Klimpl, 2005; Mitchell & Black, 1999). S týmito prejavmi je užitočné terapeuticky pracovať a pomáhať pacientovi získavať vhľad.

Pri spracovávaní anamnestických údajov by mal byť terapeut orientovaný v realite pacienta a mať základné porozumenie jeho ťažkostiam. Systematickému uchopeniu môže napomôcť päťosový model (Kessler, Stasch & Cierpka, 2013):

• OS I – Prežívanie ťažkostí a predpoklady liečby. Zahŕňa pacientovu motiváciu, odporučenie do psychoterapie, vnímanie ochorenia, trvanie symptómov a očakávania od liečby.
• OS II – Medziľudské vzťahy. Duševné poruchy možno chápať aj ako poruchy vzťahu; maladaptívne interpersonálne vzorce významne ovplyvňujú psychické ťažkosti. Sleduje sa, ako pacient vníma seba a druhých a ako je vnímaný okolím.
• OS III – Psychodynamické konflikty. Hodnotí intrapsychické konflikty v centrálnych oblastiach života (partnerské vzťahy, rodina, profesia, skupinové situácie).
• OS IV – Štruktúra osobnosti. Zachytáva úroveň organizácie osobnosti podľa Kernberga (dobre integrovaná, neurotická, hraničná, psychotická).
• OS V – Duševné a psychosomatické poruchy. Vychádza z klasifikačných systémov MKN alebo DSM a prepája psychopatológiu s pacientovými symptómami.

Takto získané údaje umožňujú prepájať aktuálne symptómy s osobnostným fungovaním a vývinovou históriou pacienta, ktoré sú významné aj z hľadiska priebehu a tempa terapeutickej zmeny (Nowak et al., 2024).

Empatia

Empatia je pojem často používaný v hovorovej reči, pričom býva zjednodušovaný. V psychoterapii však predstavuje jeden zo základných pilierov terapeutického vzťahu. Podľa López a Grau (2011) ide o schopnosť vcítiť sa do prežívania pacienta a zároveň mu toto porozumenie zrozumiteľne sprostredkovať, aby sa cítil pochopený. Terapeut tak reaguje nielen na zjavný obsah výpovede, ale aj na významy, ktoré pacient komunikuje latentne.

Komunikácia s empatickým prístupom sa uskutočňuje viacerými spôsobmi:

• aktívnym počúvaním sprevádzaným signálmi porozumenia,
• zameraním sa na významovo a emočne dôležité témy,
• otázkami smerujúcimi k objasneniu významu výpovede,
• parafrázou a sumarizáciou,
• reflexiou pocitov vrátane tých, ktoré zostávajú na úrovni predvedomia (Ruiz & Villalobos, 1994).

Empatia nie je sympatia ani súcit. Okrem emocionálnej má aj kognitívnu zložku, preto je potrebné rozumieť myšlienkovým východiskám pacientových pocitov a zároveň si zachovať odstup potrebný pre objektivitu (Fernández et al., 2012). Terapeut nemusí súhlasiť s pacientovými presvedčeniami, aj keď rozumie ich významu. Liečivým faktorom je samotný vzťah, v ktorom môže pacient svoje prežívanie vyjadriť a postupne mu porozumieť (López & Grau, 2011). Pacienti zároveň hodnotia kvalitu sedenia najmä podľa miery porozumenia a emočného naladenia terapeuta, nie iba podľa obsahových intervencií (Stefana et al., 2024).

Empatia zároveň znamená schopnosť pracovať s vlastnými reakciami terapeuta. Počas sedenia sa môžu objavovať intenzívne pocity, napríklad hnev či odmietanie, ktoré sú súčasťou vzťahovej dynamiky a vyžadujú reguláciu (Fernández et al., 2012).

Humor

Humor môže byť užitočnou zložkou terapeutickej komunikácie, hoci sa o jeho využití hovorí menej často. Pomáha znižovať napätie a podporovať kontakt, ak vzniká prirodzene zo situácie (López & Grau, 2011).

Z psychoanalytického hľadiska predstavuje humor obranný mechanizmus vyššieho rádu — nepríjemný afekt nie je popretý, ale transformovaný do znesiteľnej podoby pri zachovaní reality situácie (Christoff & Dauphin, 2017). Humor teda nepopiera utrpenie, ale umožňuje ho prežiť bez zahltenia.

Podmienkou jeho účinku je vzťahové naladenie. Predčasné alebo necitlivé použitie môže byť pacientom vnímané ako bagatelizovanie alebo obrana terapeuta (Christoff & Dauphin, 2017). Preto sa odporúča používať humor zdržanlivo najmä v úvodných fázach terapie (López & Grau, 2011).

Humor zároveň môže signalizovať schopnosť psychiky vytvoriť odstup od vlastného prežívania a tým podporovať symbolizáciu (Christoff & Dauphin, 2017).

Neutralita

Neutralita bola v psychoanalýze interpretovaná rôzne. Kernberg (1976) zaviedol pojem technická neutralita ako postoj umožňujúci skutočný záujem o pacienta pri zachovaní jeho autonómie.

Podľa Anny Freud znamená neutralita udržiavanie rovnakej vzdialenosti voči Id, Ego a Superegu (Mitchell & Black, 1999). Terapeut tak nepodporuje impulz ani zákaz, ale zachováva pozíciu skúmajúcej zvedavosti.

Schafer (in Greenberg, 1986) opisuje neutrálne postavenie ako schopnosť umožniť vyjadrenie konfliktov bez preferovania jednej strany a bez presadzovania riešení zo strany terapeuta.

Neutralita preto neznamená chlad ani absenciu vzťahu, ale regulačný princíp terapeutickej práce, ktorý spolu s empatiou a citlivým použitím humoru vytvára podmienky pre pacientovo vlastné porozumenie (Kernberg, 1976; Mitchell & Black, 1999).

Záver

Úvodné interview v psychodynamickej psychoterapii nie je len diagnostickou fázou, ale predstavuje prvú reguláciu interpersonálnej vzdialenosti medzi pacientom a terapeutom, ktorá determinuje vznik terapeutickej aliancie a tým aj ďalší priebeh liečby. Začiatok terapie výrazne ovplyvňuje jej pokračovanie. Úvodné stretnutie je priestorom, v ktorom sa terapeut začína orientovať v pacientových ťažkostiach, očakávaniach a spôsobe vzťahovania sa, a zároveň vzniká prvá skúsenosť pacienta so spôsobom práce terapeuta.

Ak sa táto fáza opiera prevažne o intuitívne odhady, môžu v spolupráci vzniknúť situácie, ktoré zostávajú pre obe strany nejasné a niekedy vedú k prerušeniu liečby. Prvé stretnutia prirodzene sprevádza neistota: pacient vstupuje do neznámeho prostredia a terapeut sa stretáva s novým psychickým svetom. Už kontakt pred prvým sedením, reakcie na rámec a samotný priebeh rozhovoru pritom prinášajú informácie o regulácii blízkosti, očakávaniach aj ambivalencii voči spolupráci. Ich zachytenie a pomenovanie môže napomáhať vyjasňovaniu terapeutického kontraktu a stabilizácii spolupráce.

Zmyslom príspevku je priblížiť okolnosti začiatku terapie a podporiť ich uvedomovanie na strane terapeuta. Úvodné interview tak možno chápať nie ako formálny vstup do liečby, ale ako prvý krok terapeutického procesu, v ktorom sa súčasne vytvára porozumenie pacientovi aj základ pracovného vzťahu.

Autorka: Mgr. Radka Nguyen

Literatúra

ARGELANDER, Hermann. 1998. Prvé interview v psychoterapii. Trenčín : Vydavateľstvo F.

BATEMAN, Anthony W. – FONAGY, Peter. 2004. Mentalization-Based Treatment of BPD. In Journal of Personality Disorders, 2004, roč. 18, s. 36-51.

BOWLBY, John. 2023. Vazba: teorie kvality raných vztahů mezi matkou a dítětem. Praha: Portál. ISBN 978-80-262-1986-3.

EUBANKS-CARTER, C. – MURAN, J. C. – SAFRAN, J. D. 2024. Thinking Transtheoretically About Alliance and Rupture: Implications for Practice and Training. In Clinical Psychology in Europe. ISSN 2625-3417, 2024, roč. 6 (Special Issue): e12439. DOI: 10.32872/cpe.12439.CHRISTOFF, Kalina – DAUPHIN, Mélanie. 2017. Freud’s theory of humor. In Frontiers in Psychology.

FERNÁNDEZ, Ana R. – GARCÍA, María I. D. – VILLALOBOS, Ana. 2012. Manual de técnicas de intervención cognitivo conductuales. Madrid : UNED.

FONAGY, Peter – TARGET, Mary. 1996. Playing with reality: I. Theory of mind and the normal development of psychic reality. In International Journal of Psycho-Analysis, 1996, roč. 77, s. 217-233.

GREENBERG, Jay R. 1986. The Problem of Analytic Neutrality. In Contemporary Psychoanalysis, 1986, roč. 22, s. 76-86.

HAŠTO, Jozef – BIEŠČAD, Martin. 2006. Podporná psychoterapia – jej vymedzenie a využitie v psychiatrickej starostlivosti. In Psychiatria, 2006, roč. 13, s. 94-105.

HOLUB, David – TELEROVSKÝ, Pavel. 2012. Operationalized Psychodynamic Diagnosis OPD-2: Manuál pro diagnostiku a plánování léčby (recenze). In Revue psychoanalytická psychoterapie, 2012, roč. XIV, č. 1, s. 63.

KERNBERG, Otto F. 1976. Technical considerations in the treatment of borderline personality organization. In Journal of the American Psychoanalytic Association, 1976, roč. 30, s. 795-829.

KESSLER, Henning – STASCH, Martin – CIERPKA, Manfred. 2013. Operationalized psychodynamic diagnosis as an instrument to transfer psychodynamic constructs into neuroscience. In Frontiers in Human Neuroscience, 2013, roč. 7.

KLIMPL, Petr. 2005. Zahájení v psychodynamické psychoterapii. In Psychiatria pre prax, 2005, č. 1, s. 13-19.

LÓPEZ, Ana B. – GRAU, Eva G. 2011. Habilidades terapéuticas. Barcelona : Universitat de Barcelona.

MCWILLIAMS, Nancy. 2015. Psychoanalytická diagnóza. Praha : Portál.

MINTZ, Joseph – LUBORSKY, Lester – AUERBACH, Arthur H. 1971. Dimensions of psychotherapy: A factor-analytic study of ratings of psychotherapy sessions. In Journal of Consulting and Clinical Psychology, 1971, roč. 36, č. 1, s. 106-120.

MITCHELL, Stephen A. – BLACK, Margaret J. 1999. Freud a po Freudovi. Praha : Triton.

NOWAK, Julia – NIKENDEI, Christoph – ROLLMANN, Isabel – ORTH, Michael – FRIEDERICH, Hans-Christoph – KINDERMANN, Daniel. 2024. Complex intersections between adverse childhood experiences and negative life events impact the phenome of major depression. In Frontiers in Psychiatry, 2024, roč. 15. Dostupné na internete: https://doi.org/10.3389/fpsyt.2024.1381105

PANKSEPP, Jaak – BIVEN, Lucy. 2021. Archeológia mysle: neuroevolučný pôvod ľudských emócií. Bratislava : Vydavateľstvo F.

ŘIHÁČEK, Tomáš – ROUBAL, Jan. 2019. Využívaní psychoterapeutických technik v praxi. In E-psychologie, 2019, roč. 13, č. 1, s. 1-17.

RUIZ, Miguel A. – VILLALOBOS, Ana. 1994. Habilidades terapéuticas. Madrid : Fundación Universidad-Empresa.

STEFANA, A. – PERI, T. – et al. 2024. Patients’ perspective on the therapeutic relationship and session quality. In Frontiers in Psychology. ISSN 1664-1078, 2024, roč. 15.