Alcoholism and domestic violence in the family. Testimony

Abstrakt: Každé patologické prostredie má negatívne vplyvy na každého jedného z nás a špeciálne na dieťa v takejto rodine. V príspevku budeme hovoriť o alkoholizme a násilí v rodine študenta, ktorý sa podelí o svoje skúsenosti a svoje svedectvo, čo zažíval vo svojom prirodzenom, sociálno-patologickom prostredí, kde mal hlavné miesto alkohol a domáce násilie a nie rodina, čo ovplyvnilo jeho život.
Kľúčové slová: Alkohol. Dieťa. Násilie. Prostredie. Rodina. Viera.

Abstract: Every pathological environment has negative effects on each of us and especially on the child in such a family. In the article we will talk about alcoholism and violence in the family of a student who will share his experience and his testimony, which he experienced in his natural, socio-pathological environment, where alcohol and domestic violence were the main place and not his family, which affected his life.
Keywords: Alcohol. Child. Violence. Environment. Family. Faith.

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.
(Mt 11, 28. 30)

Úvod

Narodiť sa a vyrastať v patologickej rodine nie je vôbec jednoduché a zvlášť vtedy, keď viete, že ste dieťaťom nechceným. Ak chceme, aby sa dieťa cítilo čo najlepšie, sme povinní mu vytvoriť ideálne prostredie, aby sa mohlo bezpečne socializovať. Ak rodičia žijú v zlom prostredí, tak si môžeme byť istí, že ani dieťa sa nebude cítiť dobre. Z praxe vieme, že už negatívny vplyv prostredia, v ktorom dieťa vyrastá a žije, sa dá považovať za zlé zaobchádzanie s dieťaťom. Zlé prostredie má neuveriteľný dosah na dieťa, ale aj na všetkých členov rodiny. V takejto rodine a v patologickom prostredí som vyrastal aj ja. Každý človek má právo na dôstojný a pokojný život, a to už od počatia v lone matky. Nik z nás, ani dieťa, si nezaslúži, aby s ním bolo zle zaobchádzané. Som však toho názoru, že všetko zlé je aj na niečo dobré.

Svedectvo

Narodil som sa 4. októbra 1993 v Trnave a som rodák z Veselého pri Piešťanoch. Moje detstvo nebolo vôbec jednoduché, pretože moja biologická matka ma nevychovávala a opustila ma v mojich troch mesiacoch života. Matka mala zámer predať ma ako dáku vec. Obidvaja moji rodičia sú alkoholici. Matka počas tehotenstva pila a fajčila. Samozrejme, toto jej nezodpovedné správanie počas gravidity malo aj následky. Mám ľahký stupeň detskej mozgovej obry (DMO). Táto diagnóza ma obmedzuje v tom, že nesmiem dvíhať ťažké bremená... Matka mala štyri deti. Mám nevlastného brata, o ktorom neviem nič a nikdy som ho nevidel, a nevlastnú a vlastnú sestru. Videl som ich iba raz. Mojej výchovy sa ujala babička, ktorá je už dvanásť rokov mŕtva. Babička a ja sme žili s otcom, ktorý bol a aj je agresívny alkoholik; bol viackrát trestaný a vo väzbe za to, že sa stále opíjal a mlátil nás. Toto agresívne správanie si skoro denne vybíjal na babke a mne. Bil nás a týral. Robil nám zle, vyháňal nás z domu, vyhrážal sa nám, že nás zabije a vulgárne nás nazýval. Z toho dôvodu som skôr zvyknutý na to, že ma niekto nevhodne nazve, než aby ma pekne oslovil či niečo pekné povedal. Viackrát sa nás pokúšal „skántriť“. Babku, staršiu ženu, okrem iného aj šikanoval. Mňa naháňal s nožom, zhodil ma zo schodov... Ale Božia vôľa chcela, aby som žil. Humorne povedané: „V nebi ma ešte nechcú a v pekle sa ma boja.“ Výchovu od babky som dostal prísnu. Držala ma nakrátko. Neviem, čo sú to diskotéky, nočný život, ísť niekam s priateľmi, ktorých ani nemám, pretože som musel rozmýšľať, či budeme mať čo jesť, alebo kde spať (báli sme sa o život). V zimnom období sa často stávalo, že sme museli s babkou spávať v studenej izbe, no otec mal teplo. Babka potom dostala reumu.

Dovolím si povedať, že keď sa na to spätne pozerám, tak som za to vďačný. Dostalo sa mi potrebnej zodpovednosti a držím sa zásady: „Každé slovo, ktoré človek povie, má mať svoju váhu.“ Takto sme žili do mojich pätnástich rokov.

Dňa 22. októbra 2008 prišiel pre mňa veľmi ťažký deň. Nastal čas babkinho odchodu na druhý svet. Týždeň pred smrťou som prišiel za babkou, ktorá už bola ležiaca, že sa pán farár pýta, či ju môže prísť navštíviť. Najprv nechcela, ale nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť. Po svätej omši som požiadal kňaza, aby ju zaopatril a bola zmierená s Kristom. Kňaz ochotne súhlasil a keď prišiel, babka sa rozplakala, prijala ho plačúcky, vyspovedala sa, prijala ďalšie sviatosti a približne o týždeň zomrela. Do konca svojho dychu už nikoho nepoznala, iba mňa. Otec bol celý ponorený v alkohole. Po babkinej smrti som s otcom ešte žil asi tri mesiace. Žiadna sláva. Aj to málo peňazí, ktoré som si našetril ako miništrant, aby som si mal za čo kúpiť jedlo, si vyžiadal otec. Keď som mu ich odmietol dať, vulgárne mi vynadal a zlorečene zaprial „aby si zdochol a bol zakopaný v hnoji...“. Aj keď to bolelo, nemám v sebe voči nemu hnev a s darom odpustenia som mu zaželal všetko dobré. Otcovi som odpovedal, že možno ho predídem skôr. Musím povedať, že ani na blízku rodinu sa nedá spoliehať. Myslím tým svojich krstných rodičov, ktorí ma brali, a aj doteraz berú ako menejcenného, lebo som veriaci, telesne postihnutý a navyše syn alkoholika. Príbuzný ma nazval čiernou ovcou rodiny. Moja dobrá známa raz povedala, že čokoľvek v živote urobím alebo dokážem, stále nebudem mať pre nich hodnotu. Spomínam si na príhody so svojimi krstnými rodičmi a podelím sa s vami o ne.

1. Keď som bol mladší, tak ma vždy volali k nim, aby som im pomohol poupratovať dom. Jedlo som nedostal skôr, než som vykonal prácu – to jedlo som si musel najskôr odrobiť.
2. Jeden čas mi krstná robila desiatu do školy, no babka im to musela zaplatiť a potom rozprávali, že som vždy veľa zjedol. Namiesto dvoch rožkov štyri.
3. Bol čas, keď som chodieval na obed na miestne družstvo. Raz bol sviatok a nevarilo sa, tak ma krstná zavolala na obed. Krstný otec sa ma spýtal, čo tu robím, či na družstve nevaria, odpovedal som, že nie... Jeho odpoveď bola – dá ti obed, ale daj mi svoj lístok, čo máš na obed na družstve.
4. Otec dostal chorobu – svrab, lebo nedodržoval hygienu; tak mi krstná ponúkla, aby som prespal u nich, lebo krstný išiel na nočnú. On to počul a predo mnou krstnú nafackal so slovami, akým právo mi ponúkla miesto na spanie a mám ísť domov.

Zhruba po troch mesiacoch ma otec v opitosti vyhnal z domu, to som mal stále pätnásť rokov. Prosil som Matku Božiu a Pána Boha, čo teraz, ostať na ulici? Našli sa však ľudia, ktorí ma nenechali len tak, naverímboha.

Keď ma otec vyhnal, postaral sa o mňa pán farár Jaroslav Hanzlík, ktorý teraz pôsobí vo farnosti Vrbové. Pán farár sa o mňa staral ako o svojho syna. Keď otec vyvádzal, tak pán farár rozhodol, že si mám potajomky zbaliť veci a doniesť ich na faru. Urobil som tak. Odviezol ma do rodinného detského domova a tam som bol na návšteve zhruba tri týždne. Po dvoch týždňoch rodina zistila, že nie som doma... Pán farár mi vybavil strednú odbornú školu v Bratislave, dával mi peniaze, chodil na rodičovské združenia a mal prehľad o mojich známkach. S výsledkami bol spokojný. Vyštudoval som odbor technicko-administratívno-ekonomický pracovník. Pomohol mi ako vlastný otec vlastnému synovi. O všetko sa staral, všetko mi financoval. Po úspešnom ukončení strednej školy s maturitou bol kňaz arcibiskupom pridelený do Bruselu. Bolo mi to veľmi ľúto, pretože som opäť ostal sám. Ani to ma nezlomilo. Zamyslel som sa: „Od 15 rokoch som sám. Musel som sa starať o seba a tým aj skôr dospieť. Som za to vďačný. Všetko, čo som zažil, je dar od Boha a dobré do života. Možno, ak by som nebol takto dopadol, nebol by som možno taký, aký som teraz.“ To znamená, že som si musel uvedomiť zodpovednosť sám za seba a o seba sa postarať – všetko si zaobstarať. Neprijali ma vlastní, ale prijali ma cudzí. Teda ešte vlastnejší. „Aj ochranou Bohorodičky a Ježiša Krista si uvedomujem, že aj keby ma nikto nemal rád z rodiny a ponižovali by ma, Pán Ježiš je tu a má ma rád. Mám pre koho žiť!“ Veď sám Kristus v Matúšovom evanjeliu hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ A je to skutočne tak!

Od septembra 2014 som začal študovať na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, odbor sociálna práca. Aj keď som uvažoval najprv o teológii, nakoniec som skončil v tomto príbuznom odbore. Tvrdievam, že aj sociálna práca je o tom, že: V každom človeku, aj v bezdomovcovi, je Kristus. Lebo ten je v každom jednom z nás. Toto je naše duchovné dozrievanie – učiť sa prijímať aj takýchto ľudí a milovať ich takých, akí sú.

Počas vysokej školy som sa rozhodol, že si cez reláciu Nečakané stretnutia dám nájsť svoju biologickú sestru Evu. Keď som ju našiel, poďakoval som sa jej adoptívnym rodičom, že ju vychovávajú, hoci ma mrzí, že som ju nevidel vyrastať. Teší sa, že mala šťastné detstvo, ktoré som ja nemal. Chcel som byť jej priateľom, bratom a oporou. Som vďačný, že nezažila to, čo som zažil ja. Moja radosť zo sestry však netrvala dlho, pretože ma za brata neprijala. Čakala, že budem iný, nezodpovedný, budem mať rád alkohol, diskotéky, krčmy, no, žiaľ, toto som si dovoliť nemohol. Musel som byť zodpovedný.

Som veriacim človekom. Už od mala ma babka posielala do kostola aj napriek tomu, že sa mi niekedy nechcelo. V roku 2002 som sa stal miništrantom a ním som až doteraz. Som na to hrdý. Vidiac a stojac pri boku kňaza, ktorý premieňa oblátku a víno na živé telo a krv Ježiša Krista, je pre mňa veľkým tajomstvom a cítim sa Božím poslom. Znamená to pre mňa Boží dotyk, citujúc slová Krista, ktoré povedal sv. Františkovi pri zjavení: „Tu ťa chcem mať, oprav môj dom.“ Učím sa „dotýkať“ osobného kríža, pretože bez Božej lásky by som kríž nikdy neuniesol a bol by na ťarchu: „Mali by sme kríž vnímať ako dar lásky.“ Keď sa stretnem s človekom, ktorý nevie prijať kríž, alebo to ťažké, čo mu je dané, humorne mu odpoviem: „Ak máš čokoládu, chceš sa s niekým podeliť. A to preto, lebo je ten človek je pre teba vzácny. Ježiš robí to isté. Má iba kríž a chce sa podeliť s tým, čo má. S tým krížom sa chce podeliť s láskou. Ak by to ľudia chceli akceptovať, ak by sa im to uležalo v hlave a pochopili poslanie, ktoré majú, vedeli by svoje problémy s Božou prítomnosťou a pomocou lepšie znášať.“

Nebál by som sa osobný kríž, ktorý mám, prijať ešte raz. „Človek, ktorý má všetko, nevie (často) trpiacich pochopiť. Nevie byť v skutočnosti šťastný. Nevie dokázať prijať Krista tak ako ten, ktorý dokáže s Kristom ozaj trpieť. Bola to Božia vôľa a ja som to prijal. Prijal som to s láskou.“ Aj so mnou sa Ježiš delí o svoj kríž nie preto, aby ma trestal, ale preto, lebo som preňho vzácny. S Kristom ho chcem niesť ďalej.

Krutý životný údel ma neodradil žiť ďalej. Ľuďom s podobným životom alebo aj tým, ktorí to majú ťažké, radím nevzdávať sa a daný údel prijať s láskou. „Zdá sa, že Pán Boh nás nepočuje. Ako by bol hluchý... Ale aj učiteľ počas skúšky býva vždy ticho, keď odpovedáme. Aj Ježiš je ticho. Odpoveď zo strany učiteľa, takisto aj od Boha, vždy príde.“

Často uvažujem, že Pán Boh sa prihovára cez tie kríže. Keď je ľuďom dobre, koľko minút denne venujú Bohu? No ak je im zle, prosia a často spomínajú Boha. Nenapadne im však, aby Bohu poďakovali hoci aj za maličkosti. Aj ja som v týchto veciach nedokonalý. V roku 2019 sa mi úspešne podarilo dokončiť magisterské štúdium. Vyštudovať ma dali cudzí ľudia, ktorí mi platili štúdium. Po jeho úspešnom ukončení som sa prihlásil na rigorózne štúdium zo sociálnej práce. V novembri 2020 by som mal mať štátnice, verím, že budú úspešné a prosím vás o modlitby. Od septembra 2020 som prijatý na kontinuálne vzdelávanie v odbore Teológia manželstva a rodiny na Teologickej fakulte v Košiciach, z čoho sa veľmi teším. Tento odbor som si vybral preto, aby som mohol poznať skutočnú rodinu a jej význam a zmysel. Ak mi Boh dopraje rodinu, chcem, aby vďaka tomuto odboru a vedomostiam, ktoré tu získam, bola úplná, plnohodnotná a bola príkladom aj ostatným rodinám.

Som na invalidnom dôchodku. Snažím sa prežiť. Hoci je to málo, som vďačný aj za to. Učím sa hospodáriť, no, žiaľ, nemám adekvátnu prácu ani mzdu, a preto musím každú korunu obracať. Musím rozmýšľať, ako hospodáriť s peniazmi. Síce mám 27 rokov, no musím sa správať ako tridsať- a viacročný, ktorý má svoju rodinu. Rád by som pracoval, no nedarí sa mi zohnať adekvátnu prácu. Po škole som pracoval v Slovenskej pošte, a. s., v Bratislave, odkiaľ som musel nedobrovoľne odísť, pretože som bol diskriminovaný. Vedúca mi povedala: „S takým vzdelaním nemáte čo robiť na pošte a nepovažujem vás za plnohodnotného človeka ani zamestnanca, lebo ste ZŤP.“ Tak som musel odísť. Moja aktuálna práca je pre mňa utrpením, pracujem bez zmluvy a odmietajú mi ju dať, no bez príjmu ostať nemôžem, lebo by som nezaplatil nájom. Plat dostávam len 250 €. Túžim mať normálnu prácu.

Už viackrát mi hrozilo, že skončím na ulici ako môj otec, ktorý ma pripravil o dedičstvo pre alkohol., No ruka Božia nado mnou drží ochranu aj keď už nevládzem, tak sa môžem oprieť o Kristov kríž, pretože ten stojí aj vtedy, keď sa svet kýva.

Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej životnej púti pomáhali a pomáhajú. Ďakujem pánovi farárovi Hanzlíkovi, ktorý sa o mňa postaral a mohol som sa odraziť. Ďakujem pani učiteľke Spálovej, rodinám Marienčíkovcov, Kukučovcov a Márii Čajanovej za to, že aj vďaka nim a mnohým iným môžem žiť svoj skromný, ale Bohom požehnaný život.

Od života s Bohom ma neodradil ani výsmech rovesníkov. Mnohí mladí sa predo mnou vysmievali z viery a šikanovali ma. Snažili sa brať Božie meno nadarmo a popierať Božiu existencie. Na to však spokojne vždy odpoviem: „Ak nadávaš, spomínaš Božie meno nadarmo, prečo ho používaš, ak v neho neveríš? Ak tvrdíš, že Ježiš – Boh neexistuje, prečo ho máš vo svojom slovníku? Veď toto by nemalo byť v tvojej mysli.“ Napriek krutostiam života sa snažím byť v pokoji a ostať pokorný. Cítim Božiu lásku, ktorá ma denne napĺňa. Z kríža, ktorý mám, schádza ovocie. Chcem robiť dobro, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Každý z nás si zaslúži druhú šancu. V budúcnosti chcem byť svojim deťom, ktoré mi daruje Pán, či už biologickým, alebo duchovným, takisto aj ľuďom, takou otcovskou a duchovnou oporou, akú som ja nemal od narodenia. Od rodičov a rodiny, ktorá mi tak chýbala a stále chýba.

Na záver môžem konštatovať, že alkoholizmus je choroba, ktorá rozkladá a ničí rodiny a tento sociálno-patologický jav, tak ako aj násilie v rodine, je nespochybniteľný. Myslím si, že sa nájde len málo ľudskej populácie, ktorá by sa s alkoholom nestretla v blízkom či ďalekom okolí. Aj keď naša spoločnosť akceptuje alkohol, dajme si pozor, aby sme sa nestali otrokom tohto patologického javu. Chráňte svoje rodiny. Pápež František raz vo svojej homílii poukázal na to, že človek ako rodič dokáže siahnuť na bezbranný ľudský život v podobe zneužívania, či inou formou ubližovania. Všetci rodičia, ale i spoločnosť, by mali dieťa vnímať ako obrovský dar od Boha a ponúknuť mu najlepšiu výchovu, akú len ľudská bytosť dokáže dať, no, žiaľ, často to tak nie je, je to skôr naopak. Keď sa vytúžené dieťa narodí, máme obrovskú radosť a snažíme sa mu dať veľa lásky. Málokto si však spomenie na deti, na ktoré dokáže najbližšia osoba siahnuť, či už psychicky, alebo fyzicky. Neraz len preto, že dieťa je nechcené, postihnuté, alebo je z rodiny, ktorá je neúplná či patologická. Nezabúdajme a nezatvárajme si oči a srdce pred deťmi, ktoré nik nechce, lebo každé dieťa má obrovskú cenu, či je biele, čierne, postihnuté. Všetky deti z celého sveta si zaslúžia našu lásku, pozornosť, pochopenie, bezpečie a dôveru.

Deti a rodiny sú našou budúcnosťou a táto budúcnosť sa nám raz poďakuje za to, že sme dokázali zabrániť týraniu dieťaťa a že sme svojím zásahom dokázali (možno) zachrániť ľudský život. Matka Tereza povedala: „Buďte Obrazom Božej dobroty svojou tvárou, nežnosťou v očiach, láskou vo svojom úsmeve, priazňou vo vašom pozdrave a ľudia a deti okolo vás budú šťastní!“

Mgr. Martin Lukáč